V poriadku – tak predstavte si toto: Je pred vami skutočne dôležitý pohovor do práce. Pracovali ste celý život, aby ste sa dostali do tohto bodu. A je to práve s touto firmou, pre túto prácu, v tomto priemysle? Musí to byť jedno z mála perfektných miest na prácu. Toto interview sa koná na druhom konci sveta, ale vám je to jedno. Nasadnete do lietadla a letíte cez oceán a stretnete sa s vedúcimi osobnosťami firmy.

To znie sľubne, nie?

Ibaže to je presne bod, kedy sa veci začnú kaziť. Možno je to len jet-lag, nervy, ale nech to je čokoľvek, čím viac sa blíži stretnutie, necítite sa vo svojej koži. Na pohovore absolvujete všelijaké cvičenia a, ľudia, je to frustrujúce. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíte, dnes ste jednoducho o krok pomalší. Vyzeráte byť premohnutí a nekvalifikovaní. Asi po desiatich minútach sa ozve veľký šéf a vyhlási, že videl všetko, čo potreboval. Hotovo. Skončili sme. Ďakujeme za to, že ste prišli.

Toto znie ako nočná mora, však?

Samozrejme, ako ste stihli usúdiť, tento príbeh je môj príbeh. Bol to môj prvý tréning s NBA tímom počas preddraftového procesu v roku 2001 – a bola to katastrofa. Absolútne sa mi nedarilo. No a keď bolo po všetkom, myslel som si, že moje NBA sny zaručene vypršali.

Ale ak ste zrejme správne hádali, že táto story je moja, stavím sa, že mnohí z vás si neuhádnu, s ktorým tímom som absolvoval túto nočnú moru. So Spurs.

Je to pravda – hral som možno môj najbrutálnejší basketbal v živote v najhoršom možnom momente, a to priamo pred trénerom Popovichom a ďalšími. Pop a R.C. Buford priviedli na tento tréning aj chalana menom Lance Blanks, bývalého hráča NBA, aby so mnou trénoval. Zničil ma, dominoval nado mnou. Vyzeral som pri ňom ako tínedžer, ktorým som aj bol.

Hovorím to preto, viete, mnoho ľudí si myslia o trénerovi Popovichovi, že je tvrdý chlap, ale je to vtipné. Možno by som sa nedostal do ligy, ak by mi Popovich nedal druhú šancu. Pozval ma na druhý tréning a sám seba som uistil, že tentoraz to nepokašlem. Proti Lanceovi som hral tentoraz omnoho lepšie. Aj keď ma porazil, držal som sa. Myslím si, že som ukázal nejaké veci, ktoré som mohol robiť aj na ihrisku. Je to šialené, lebo nasledovalo, viete, draft. 28. výberom v drafte 2001 si San Antonio vyberá Tonyho Parkera z Racing Club Paris vo Francúzsku.

Inými slovami povedané – Dostal som prácu.



Teraz o sedemnásť rokov neskôr tomu takmer nemôžem uveriť, chápete? Som tu, ten rovnaký 19-ročný chlapec. No teraz, akosi náhle, som 36-ročný vyspelý muž a opúšťam, aby som pracoval niekde inde. Ale pred mojim odchodom a ďalšou príležitosťou v Charlotte, dúfam, že je v poriadku, ak napíšem zopár slov.

Pop veľa hovorí o kultúre Spurs. Tak veľa, že niekedy sa strácam v tom, čo vôbec chcel povedať a čo to znamená. Ale aj s týmito všetkými rečami, sú tu isté veci z čias môjho pôsobenia v San Antoniu, ktoré vynikajú. Myslím si, že mi pomohli pochopiť rozdiel, veľké privilégium, ktoré prichádza v tejto lige, keď ste členom Spurs.

Jedna z vecí, keď prichádzate ako mladý hráč do tímu veteránov, ktorý už vyhral titul a má tento cieľ znovu na mysli, je, že priestor na chyby nie je taký, aký by ste dostali v lotériovom tíme. Tam vám povedia "V poriadku, neboj sa, tento rok sa budeme sústrediť na tvoj rozvoj". Je to pravda, so Spurs sme boli postavení na to, aby sme vyhrávali. Víťazenie je tá najdôležitejšia vec. Ale čo si vždy zapamätám a budem vždy vďačný za tieto strávené roky, je to, ako sa nikdy nezabudlo na môj rozvoj.

Veteráni ma zobrali pod krídla takmer okamžite. Vždy mi tam vytvorili miesto. A to nemyslím tak, že "prestaňte robiť všetko a naučte toto francúzske dieťa o zmysle života". Iba veľmi citlivé veci – rýchla lekcia tu, krátka konverzácia tam.

S chlapom ako David Robinson, myslím si, bolo úžasné to všetko vidieť. Máte prvotriedneho člena Siene slávy a je niekde v strede ďalšej jazdy za titulom. Hoci ma stále akosi nevidí, tento mladý chalan prišiel v rovnakom čase s náložou na pleciach. S Davidom a ostatnými veteránmi v Spurs, vždy to vyzeralo ako prirodzený tok vecí. Každý mal svoje očakávanie vyhrávať tituly, ale zároveň aj vlastnú zodpovednosť, ktorú veľmi cenili. Niečo ako "nechať tím v lepšom stave ako keď ho našli". Toto je pre mňa kultúra Spurs, chápete? Naplnenie vašich ambícií a zároveň vytvorenie priestoru pre rozsiahlejšiu zodpovednosť.



Jeden z najväčších dôvodov, prečo existuje kultúra Spurs, je naozaj jednoduchá, nie? Mali sme jedného z najlepších hráčov všetkých čias, a to 19 sezón, Tima Duncana. Lenže nie je to len o tom, že Tim je jeden z najlepších hráčov dejín, ale bol najperfektnejší spoluhráč. OK, možno je to klišé, ale nemyslím si, že ľudia si uvedomujú, ako sa mohla naša kultúra vrátiť vďaka tomu, že Tim bol Timom. Taká je pravda.

Tu je príklad – ľudia sa stále vypytujú, prečo bolo chlapcov v našich tímoch tak jednoduché trénovať a ako bolo možné, že prakticky každý hráč v našej organizácii predviedol to najlepšie. A keď noví hráči prišli, vyzerali akoby sa magicky zlepšili, transformovali prístup k práci a zbavili sa nedostatkov, ktoré nedovoľovali rozkvitnúť ich hre. Hovorím ľuďom, že to nebola žiadna mágia. Vravím im, že sme mali elitný trénerský štáb vrátane Popa, muža jedného z mála svojho druhu. Ale ak chcete vedieť, čo nás najviac oddeľovalo vo väčšine týchto situácií? Timmy. Bol to Timmy. Jednoduché.

Bol najlepší hráč histórie? Neviem, je najlepší, s kým som kedy hral a nech si už experti určia. Jedna vec, ktorú vám poviem: Timmy bola najľahšie trénovateľná superhviezda histórie. Bola to naša tajná zbraň. Vidíte svetového hráča, MVP finále a na tréningu mu neprekáža, že k nemu pristupuje tréner ako k niekomu, kto bojuje o miesto v tíme. Bolo to neuveriteľné.

Ak si myslíte, že je to príliš pasívny prístup na tak hviezdneho hráča? V poriadku, potom nemyslíte tak ako Tim, pretože Tim vedel pravdu. Byť trénovaný týmto spôsobom, to je pravá charizma, pravý swag. Najlepší hráč v lige je ochotný odložiť svoje ego nabok pre dobro tímu – a vy?



Takto to bolo, chlapci prišli, poobzerali sa naokolo a robili presne to, čo aj Tim. To bola kultúra Spurs.
Ak bol Tim Duncan hnacím motorom nášho pogramu, ktorý sme vybudovali, mal by som povedať, že Pop bol tesne druhý.

Je ťažké objasniť, čo robí Popa tak špeciálnym lídrom. Samozrejme, sú to záležitosti, ktoré poznáte. Je to geniálny komunikátor, ostrý premýšľač, brilantný motivátor a všestranne skvelý chlap. Ale myslím si, že to, čo ho robí unikátnym ako trénerom v NBA, sú jeho princípy. Spôsob, akými ich ujasnil od samého začiatku a ako na nich odvtedy trval.

Niekedy sú tieto princípy na vašej strane a sú tým, čo chcete počuť. Keď som sa dostavil na druhý tréning pred draftom a ten prvý som pohnojil...toto bol Pop správajúci sa podľa svojich princípov. Myslel si, že vo mne videl dobrého hráča, bodka. A nič pre neho neznamenalo, že som predviedol jeden zlý tréning. Nedovolil, aby sa niečo postavilo do cesty jeho zdaniu dať mi ďalšiu príležitosť a potom ma draftovať. V nováčikovskom roku to bolo rovnaké, Pop mi začal dávať postupom času viac minút na ihrisku. Až do bodu, keď som proti Lakers v play-off hral takmer 40 minút na zápas. Zopakovalo sa to aj o päť rokov neskôr. Pop nám nechal zelenú, aby sa ofenzíva riadila čoraz viac podľa mňa. V roku 2006 som viedol tím v skórovaní a v 2007 som vyhral cenu pre MVP finále.

Je tu však aj odvrátená stránka tejto mince, keď prichádza k Popovým princípom. Niekedy tieto isté nápady vám nie sú naklonené. To môže byť veľmi ťažké počúvať. Stalo sa mi to v play-off roku 2003. Počas celej sezóny som štartoval na svojom poste, ale keď som v play-off začal hrať mierne zle, Pop sa rozhodol, že Speedy a Steve za mňa budú nastupovať v záveroch zápasov. Presne toto sa mi prihodilo aj neskôr v lete, keď som ako 21-ročný rozohrávač počúval šepkanice, že sme išli tvrdo po Jasonovi Kiddovi, veteránskom a hviezdnom rozohrávačovi. A potom ďalšia náročná skúsenosť mladého hráča bola vo finále 2005, kedy sme vyhrali tretí titul (môj druhý), ale Pop sa rozhodol, že časť mojich zodpovedností zverí v tejto sérii Manu Ginobilimu.

Vidíte, čo hovorím?



V skutočnosti všetky tieto skúsenosti, aj zlé, aj dobré, urobili zo mňa lepšieho hráča a lepšiu osobu. A to je Pop, ľudia. To je to, čo ho robí tak špeciálnym. Nie je to žiadna sračka, keď vám dáva tieto slová odvahy, a tiež to nie je sračka, keď vás kritizuje. Keď vás necháva hrať v základe, keď vás posadí na lavičke, keď vám prenecháva kľúče od ofenzívy alebo keď ich počas trhu s voľnými hráčmi dáva niekomu inému. Stále ale dostávate rovnakého Popovicha, pracujúceho zakaždým na rovnakých princípoch. Tou zásadou je: čokoľvek sa stane počas jeho pozorovania, sa stane iba pre jeden dôvod – pre dobro San Antonia Spurs.

Ako by ste takéto niečo nemohli rešpektovať? Pravdou je, že to nielen rešpektujete, ale sa z toho aj poučíte.

Myslím si, že preto vidíte Spurs ako organizáciu, že v rovnakej chvíli je taká dobrá v žonglovaní s týmito veľkými menami, mnohými skvelými hráčmi, pretože nech je tým chlapcom ktokoľvek, nezáleží na tom – otázka sa nikdy nemení. Je to vždy rovnaká Popova otázka: Čo sa stane, ak je to pre dobro Spurs?

Ak by Timmy dominoval vo finále 2003, potom by som aj ja s Manuom mal úsmev na tvári. V prípade, že by Manu so svojimi voľne visiacimi vlasmi (bol s nimi nezastaviteľný) dominoval vo finále 2005, potom by som sa ja s Timmym usmieval.

Ak veci pôjdu podľa môjho plánu vo finále 2007 a trochu sa dostanem zo zóny, tak viete a môžete sa staviť, že Manu a Timmy sa budú usmievať.

A keby to nebol nik z nás, nikto z originálnej Veľkej trojky, ale náhle niekto z mladých pušiek, ako Kawhi dominujúci vo finále 2014...nikdy ste nevideli také úsmevy pri zdvíhaní majstrovskej trofeje. Toto sme chceli, vyhrávať spolu tituly. Na tomto záležalo. Bola to Popova, čiže aj naša cesta.

Tony Parker only ever wanted one thing with the Spurs. pic.twitter.com/eJfwVDEoQ1

— SportsCenter (@SportsCenter) 6. augusta 2018

Posledné Popovo rozhodnutie v mojej Spurs kariére, povedal by som, bolo veľmi efektívne, pretože bolo to ako keď je správna teniska na inej nohe. Dejounte Murray dostal moju rolu ako mladý rozohrávač a mal dostať nejaké novinky. Jedného dňa som zašiel za Popom a povedal mu svoje pocity: Bol čas, aby Dejounte prebral žezlo ako náš štartujúci rozohrávač. Nechcel som, aby sa z toho urobilo niečo dramatické, alebo niečo ako vec ega, či jedna z tých veľkých vecí pre médiá. Chcel som to len pre dobro Dejounteho rozvoja a dobro tímu. Pop súhlasil a poďakoval mi. Potom som išiel a s Dejountem som absolvoval rovnaký rozhovor. Bol vďačný.

Bolo to horkosladké? Viete, nesnažím sa pôsobiť ako robot. Išlo o vec disciplíny, spôsob, akým som vyrástol ako hráč – teda vždy zostať v posune vpred. Nemajte mi to za zlé. Pri večeri s Manuom a Timmym si zájdeme na večeru a keď k tomu príde, tak nastane čas na trochu nostalgie. Nepomôžete si, strávili sme spolu perfektný čas. A keď som v pracovnom nasadení? Keď ste v pracovnom móde, myslím si, že musíte byť skutočne disciplinovaný. Aby súčasnosť zostala súčasnosťou a minulosť minulosťou.

Takto som sa snažil udržať ten moment. Chcel som, aby Dejounte vedel, že si tento moment vybojoval, ale zároveň aj že išlo o rovnakú vec, ku ktorej prichádzalo počas môjho času v San Antoniu – dobro Spurs. Keď o niekoľko rokov ukončím kariéru, nastane čas na nostalgiu. Ale medzitým? Podpísal som dvojročný kontrakt s Charlotte a som nadšený. Bude to úplne nová skúsenosť s celkom novou organizáciou. Ak sa obzeráte po druhom tíme, ktorému by ste fandili, možno na nás mrknite očkom.

Najviac by som chcel povedať ďakujem. Ďakujem organizácii Spurs od vrchu po spodok za najúžasnejšiu príležitosť môjho života – a za 17 rokov najlepšej práce na zemi. Ďakujem vám, fanúšikovia Spurs, že ste sa vždy zjavili, boli hluční, stáli za mojím chrbtom. Ďakujem mestu San Antonio za to, že bolo tým, čo môžem označiť za domov.

Pravda, v takomto článku je nemožné zosumarizovať, čo pre mňa znamenal čas so San Antoniom Spurs. Hádam je to aj krása basketbalu a života. Ako sa všetky veci nemusia sumarizovať a stávajú sa zbierkou momentov. Ako k týmto momentom prišlo, viete, čo tým myslím? Všetky priateľstvá, konverzácie, lekcie a rozhodnutia. Všetky tie malé veci, ktoré vás naplnia, vyformujú a ak máte také šťastie, tak vás aj definujú.

V jednom liste sa nepokúsim definovať, kým som sa stal za posledných 17 rokov. Toto môžem povedať s istotou. Musím za to poďakovať Surs a San Antoniu.

A ponesiem si to s hrdosťou.

Tony Parker.